Stránka bola presmerovaná

Novú stránku nájdete na http://www.fantasy-svet.sk/

login
heslo
KNOWLEDGEBASE ZÁZNAM
Flotila » kniha «
KNOWLEDGEBASE ZÁZNAM
Serafína a starcova palica » kniha «
KNOWLEDGEBASE ZÁZNAM
Zornička a Filipko » kniha «
KNOWLEDGEBASE ZÁZNAM
Trhlina » kniha «
RECENZIA
Flotila » kniha «
Autor: Yaonee
RECENZIA
Serafína a starcova palica » kniha «
Autor: Yaonee
RECENZIA
Zornička a Filipko » kniha «
Autor: Yaonee
RECENZIA
Trhlina » kniha «
Autor: Yaonee
Goodreads: Book reviews, recommendations, and discussion
REKLAMA

Filmy a seriály v TV programe



















optimalizace PageRank.cz
Kniha mesiaca február: Zárezy smrti




Dôležitý oznam:
Internetová stránka Fantasy-svet.net mení doménu. Budeme krajší, rýchlejší, prehľadnejší a plní nových informácií nielen zo sveta fantázie. Práce na novej stránke budú prebiehať približne do apríla 2017. Dovtedy budeme fungovať na starej známej adrese. O tom, kde nás po novom nájdete, vás budeme priebežne informovať.

Pre mesiac august zatiaľ nebola zverejnená kniha mesiaca.
SlavCon 2017
SlavCon 2017 sa tento rok bude konať priamo pod hviezdnou oblohou!
Celý článok
Zárezy smrti
Veronica Roth, autorka populárnej série Divergencia, sa vracia s novou dilógiou.
Celý článok
Novoročná kniha mesiaca január
Aj vy ste zvedaví na to, čo nám prináša posledné knižné kolo v tomto roku?
Celý článok
Vianočná kniha mesiaca december
Aj vy ste zvedaví na to, čo nám prináša posledné knižné kolo v tomto roku?
Celý článok
Kniha mesiaca november: Sychravé dni s Albatrosom! (aktualizované)
Prichádza ten pravý čas na knihy.
Celý článok
loaded
Jana Plauchová: Úvod do teórie chaosu

Príbeh o sile ľudského strachu, sebaklamoch a fóbiách. Ale aj o nevyčerpateľných možnostiach, výskume a zahrávaní sa s vesmírom. Peter „Pete“ Murray je teoretik hĺbkového prežitia. Hoci zachránil z havarovaných ponoriek už mnoho ľudí, sám sa do hlbín oceánu nikdy nepozrel. Má z nich totiž panickú hrôzu. A potom to príde. Prípad, aký doteraz nemal. Jedinečný. Obostretý tajomstvom. Čím ďalej, tým spletitejší. Prípad, v ktorom ide o viac než životy posádky.
 
Poznáte vedecko-fantastické knihy od Jany Plauchovej?
nie
34%
nie, ale už som o tejto autorke čosi počul
18%
áno
17%
áno, ale jej knihy ma neoslovili
18%
možno raz budem od nej čosi čítať
13%
Celkovo hlasovalo 395 užívateľov.
hits
UPOZORNENIE!!
Autormi týchto recenzií sú samotní užívatelia Fantasy-Sveta. Aj keď pridávané recenzie podliehajú kontrole a schvaľovaniu, táto kontrola sa týka predovšetkým syntaktickej a štylistickej stránky. V záujme zachovania objektivity netriedime recenzie podľa toho, aký postoj k danému dielu vyjadrujú. Názory, vyplývajúce z týchto recenzií, sa nemusia spájať s názormi redakcie a vedenia Fantasy-Sveta.

Zobraz v plnej veľkosti
Farby strachu
Autor: Kolektív autorov (zbierka poviedok)
Vydal: Artis Omnis
Hodnotenie: 65%
Obsah:
(anotácia) Literatúra dokáže vykresliť strach vo farbách, ktoré vyvolávajú v čitateľoch širokú škálu pocitov. Od napätia (thriller) cez hrôzu (horor) až po hnus (splatter). Objavte ich spolu s 20 slovenskými autormi zhromaždenými v tejto antológii. Dokazujú, že strach v slovenskej literatúre nehrá druhé husle. Od autorov starších literárnych generácií (Švantner, Mitana) cez úspešných autorov začínajúcich v 90.rokoch (Vadas, Horváth, Hvorecký, Červenák, Pavelková, Girovský, Rankov, Balla, Toman, Jedinák, Fabian, Uličný, Spáda) až po nádeje súčasnej tvorby (Karika, Getting, Vlachynský, Droppová, Straňák) - títo všetci sa svojským, zimomriavky vzbudzujúcim spôsobom hlásia k niektorej z podôb žánru označovanému ako literatúra hrôzy.
Knižná recenzia



Antológia slovenského hororu „Farby strachu“ od Martina Králika a Petra Uličného

„V antológii Farby strachu si mali dať pôvodne literárne randezvous autori, pre ktorých je hororový žáner takpovediac „domovským“ prístavom, prípadne patria k autorom, pohybujúcim sa na pôde slovenského fandomu. Zostavovatelia tejto knihy však počas bezsenných nocí dospeli k názoru, že určite nebude na škodu siahnuť hlbšie a ďalej“ (Martin Králik a Peter Uličný).

Horor (z angl., zdesenie, hrôza), napísané v krátkosti a poučne, predstavuje v súčasnosti epický žáner, ktorý veľmi úzko spolupracuje nielen s motívom strachu či hrôzy, alebo s efektom šoku (málo očakávané, príp. neočakávané prekvapenie vyvolané desivou a nepredvídanou udalosťou), ale aj s napätím systematicky udržiavaným pomocou zlovestných anticipačných prvkov, vnášajúcich do príbehu pochmúrny až dusivý náladový kolorit či tienistú, umrlčiu atmosféru desu, nebezpečenstva, ale aj smrtonosnej tiesne.

Neoddeliteľnou súčasťou hororu je, okrem iného, mysteriózny, bizarný, iracionálny, impulzívny, beštiálny či exotický výraz, okázalá pompéznosť, jazyková ľahostajnosť i dokumentárnosť podania príbehu, ktorou sa predovšetkým sám autor usiluje vzbudiť u čitateľa pocit autentickosti práve prežívaného „nepochopiteľného“ deja*.

Bohužiaľ, aj sám horor sa môže kedykoľvek, kdekoľvek a za akýchkoľvek okolností zmeniť na žáner, ktorý na zastrašenie čitateľa iba tak, ležérne, bezmyšlienkovite, za účelom rýchleho a lacného znechutenia, využíva prvky či postupy pripomínajúce stereotypnosť masovej kultúry.

V roku 2011 vydalo žilinské vydavateľstvo Artis Omnis v edícii Margo prvú slovenskú antológiu hororu, ktorá by mala vykresliť strach vo farbách vyvolávajúcich v čitateľoch širokú škálu pocitov, a to od napätia (thriller), cez hrôzu (horor), až po hnus (splatter). Zostavovatelia zbierky, Martin Králik a Peter Uličný, zaradili do výberu, predstavujúceho to najlepšie, čo nám súčasná slovenská literárna scéna za posledné roky či desaťročia ponúka, dvadsať známych, menej známych i takmer neznámych autorov. A tí, počnúc Františkom Švantnerom a končiac Michalom Spádom, nás, vraj!, búdu kvalitne a nezabudnuteľne strašiť od prvého čierneho písmena, až po poslednú bielu bodku.

Skutočnosť je však úplne iná.

„Po slnkom spálenej tvári mu prúdom tiekol pot. Vzduch bol ako z pece a pľúca sa bránili nasávať ho. Klopanie prázdnej fľaše o koleno mu udávalo tempo pochodu, až kým opäť nepadol na kolená. V ústach sfromoval nadávku, ale nedokázal ju odlepiť od vysušených pier. Nadávka bola určená ochromenému autu, na jeho rozpálenej kapote poskakovali muchy, ktoré si slnko naopak užívali. Nikto ich nerušil už pár hodín, okrem prachu a piesku, ktorým pustatina auto usilovne cukrovala (Martin Vlachynský „Piesočný vlak“).“

Bol to práve Edgar Allan Poe, milovník šerosvitu a duchovných záhad, logik, racionalista či bystrý žurnalista so záľubou v prírodných vedách, čo všestranne prevýšil ako umeleckou hodnotou, tak aj imaginatívnou silou svojich diel, americký typ poviedky**, ktorý v 18. storočí začal z popredných miest vytláčať esej a pomaly formovať základy žánru, ktorého účelom bolo ľudí vystrašiť.

A bol to práve Edgar Allan Poe, kto neoblomne presviedčal o tom, že pre každé dielo existuje istá najvhodnejšia dĺžka a že umelec začína príbeh stavať od konca, a preto môže v priebehu tvorby vylúčiť všetko, čo účinok strachu nepodporuje, alebo ho azda oslabuje. A ak úvodná veta nesmeruje k dosiahnutiu tohto účinku, umelec robí chybu už na prvom korku, pretože miera strachu sa zakladá práve na vnímaní čitateľa a jeho prirodzených pocitoch.

Bez ohľadu na to, akým konkrétnym postupom sa jednotlivé ukážky v prvej slovenskej hororovej antológii vybudovali, a bez ohľadu na to, koľko kreatívnych činiteľov na ne či ich autorov pôsobilo, nie je v našich silách označiť tento pilotný „experiment“ za vydarený, tobôž strach naháňajúci.

Nielenže vás jednotlivé diela (alebo zdĺhavé a nezáživné úryvky z väčšieho celku) budú nechávať na pochybách, či nielen zostavovatelia, ale aj autori sami, boli niekedy konfrontovaní s hororom (tým pravým, dych vyrážajúcim a predovšetkým po kvalitnom čitateľskom zážitku voňajúcim) ako takým (o poviedkovom žánri radšej pomlčíme); ale aj úroveň jednotlivých príspevkov (pripomínajúca jazdu na autodróme bez kolies), bude vo vás vyvolávať otázku, či sa vôbec aspoň niekto zamyslel nad tým, koľko prázdnych fráz, nonsensových metafor, umelých prirovnaní i neprirodzených opisov táto antológia v sebe ukrýva.

Nebyť tej jednej jedinej svetlej výnimky, ktorá vás svojím farebným imaním síce neodnesie ďalej ako pred brány Parfumu – príbehu vraha od Patricka Süskinda, bola by zaslúžene prvá slovenská hororová antológia hodná rýchleho a nekompromisného zatratenia.

„Farba“ od Alexandry Pavelkovej, napriek známemu motívu a málo prekvapivému zvratu, predvídateľných krokov a im prirodzenému záveru, predstavuje prvú i poslednú lepšiu a chuťové kanáliky naveľa štekliacu poviedku. Poviedku aj malebnú, do istej miery príťažlivo exotickú, poviedku aj hravú, sem-tam plnú odkazov i reálií, poviedku poviedkovú, ktorá vie, že práca s napätím, jeho pomalým gradovaním či málo očakávaným rozuzlením, si žiada oveľa viac ako pár vzrušujúcich (napísané čo najmenej expresívne) kvapiek splatteru, niekoľko kávových lyžíc gýčového thrilleru alebo jednu kocku cukru (akože) „new weird“.

Práve „Farba“ vám svojou decentnosťou, a aj snahou o niečo mysteriózne, impulzívne a beštiálne zároveň, dovolí aspoň na pár krátkych chvíľ vychutnať si to vami hľadané čaro niečoho, čo má konečne a dlho očakávaný nábeh na ten správne sa rozbiehajúci „strašidelný“ príbeh!

„Vzduch u Bella Donny bol nasýtený vôňou mäsa a dusenej zeleniny – ako by si hostinský chcel v posledné dni pred pôstom nahradiť stratené tržby z nadchádzajúcich týždňov. Chudý chlapec s páperím na brade sa obratne prekĺzol medzi obsadenými stoličkami a na náš stôl položil štedro naplnený džbán. Sklonil sa k Domenicovi, zašepkal mu do ucha niekoľko slov a ukázal na skupinku hostí obďaleč. Domenico im na znak vďačnosti venoval hlbokú poklonu, obom nám dolial a na diaľku si pripil so svojimi obdivovateľmi“(Alexandra Pavelková „Farba“).

Nuž a ten zvyšok, ktorý, bohužiaľ, tvorí devätnásť sem-tam krátkych či tam a sem takmer nekončiacich textov, by sme síce mohli rozdeliť na ukážky:

a) vysoko pornografické, avšak s nízkym obsahom umeleckosti, takže zverstvá páchané na náhodných či vytipovaných obetiach budú vyznievať, kedykoľvek sa k nim budete mať chuť vrátiť, a verte nám, že sa tak stane naveľa iba raz (ich jednotvárnosť vás jednoducho demotivuje!), tragikomicky klišéovito, ak nie klišéovito humorne;

Vie o tom svoje napr. i taký Juraj Toman (Som Život, tetka Smrť), ktorý na necelých šiestich stranách rozohráva príbeh o láskou zmorenom kyborgovi s narastajúcou motiváciou stať sa otcom, a to stoj čo stoj. Keď však príde na lámanie chleba a náhodná preventívna prehliadka odhalí tajomstvo popleteného technika, toho, kto môže za to, že sa kyborg vôbec zhmotnil, alebo zrodil?, podozrenie, že ste predsa len mali pravdu, ak ste ihneď na začiatku málo plastických opisov a takmer nezáživného deja, objavili vraždu, vás nesklamalo.

Nuž, aspoň tie lekárske termíny sa čítali svižne a hravo, keď už nič iné autor ukryté v rukáve nemal.

Čo-to by vám o svojej práci vedel predniesť aj Peter Uličný (Suspiria de profundis), ktorý vsadil na terapiu šokom a cez rôzne apokalyptické a deziluzívne videnie reality očami dvoch mladistvých deviantov vám priblíži ich vnútorný, extrémne emotívny svet plný násilia a zvrátenej lásky k rodičom alebo ich koníčkom.

Azda by ich pohnútkam čitateľ i uveril, nebyť toho, že obe postavy sú formované povrchne či tuctovo (je málo podstatné, či si repliku uchytil hlavný hrdina, alebo jeho nový priateľ, rozdiel v ich verbálnom či nonverbálnom prejave, prežívaní istých skutočností, v činnostiach alebo reakciách plynúcich z umelo vytvoreného problému, nepostrehnete ani vtedy, ak by ste našli dosť síl a k tejto ukážke sa niekedy prinavrátili), akoby autor sám nevedel, akú funkciu by im mal prisúdiť, či kam odložiť alebo poslať, aby ste mu jeho „zvrátený“ zámer uverili a naplno si ho vychutnali.

Nuž, v tomto prípade ostávame na pochybách či sa vôbec textom prehryziete až na jeho koniec, ktorý, ako inak, má od hororu ďaleko.

„Keď začala byť naša partia posadnutá streľbou zo vzduchovky na pohyblivé ciele – začínalo to zvyčajne vrabcami a skončilo pri mačkách – vždy som sa tej zábave pod nejakou zámienkou vyhol. Smrť sa v mojich predstavách spájala s čímsi vznešeným a tajomným, nesedela mi do scenára...

... z tohto roku si ešte pamätám, ako som vydesil učiteľku výtvarnej výchovy, keď som na zadanie „Moja obľúbená historická postava“, reagoval pomerne naturalistickým portrétom Alžbety Báthoryovej. Namaľoval som tú rozkošnú beštiu rozvalenú v modrej vani s talianskymi obkladačkami, napustenej po okraj krvou, tryskajúcou z vodovodného kohútika“ (Peter Uličný „Suspiria de profundis“).


b) s takmer nulovým percentom iracionality, príp. racionality, ktorou sa strašidelné príbehy stojace na rozhraní niekoľkých žánrov, medzi ktorými má svoje dominantné postavenie predovšetkým horor, vyznačujú. A hľadať stopy nonsensu v zhluku viet o jednotvárnosti niekým si žijúceho života, vyúsťujúceho do stereotypnej snovej reality, nemá chuť ani len ten najmenej náročný čitateľ, tobôž hororový pôžitkár (a zbytočná nadinterpretácia, t.j. hľadanie takých prvkov, ktoré do príbehov nikdy zakomponované neboli, rovnako tak nepredstavuje lákavú predstavu o trávení vášho voľného času pri nevydarenej knihe);

Nakoniec, na to, aby sme mohli výrok vyššie naformulovaný i doložiť konkrétnym faktom alebo špecifickou ukážkou, postačí nám text od Dušana Mitanu (Nočné správy).

Príbeh o otcovi niekoľkých detí, milujúcom manželovi a usilovnom redaktorovi sa na prvý pohľad, bohužiaľ, na pohľad druhý už nie, rozvíja celkom sľubne, avšak skôr, než si stihnete uvedomiť, kde je sever a kde juh, je náš vinník zatknutý, odvezený na policajnú stanicu, vypočúvaný štýlom „viem niečo, čo ty nie, ale aj tak ťa pustím“, aby tak po hodinách strachu (takého trošku komického, ba dalo by sa napísať, že až Profesionálneho) bol jednoducho a bez vysvetlenia doručený, ako vrece zemiakov, naspäť domov.

Domov, do prostredia jemu milému, ktoré ho vábi teplou posteľou a vidinou rýchlej úľavy, pretože močový mechúr dosiahol hranicu únosnosti a krv musí predsa len niekam odtekať, alebo?

A možno vás o tom, že horor nemusí byť vonkoncom zrozumiteľný (?!), presvedčí aj Dušan D. Fabian (Migréna), ktorý ponechá na necelých siedmich stranách bezhlavo blúdiť, a ešte k tomu tým naším malebným slovenským krajom, o manželku sa strachujúceho muža. Zronený manžel by aj vzbudil aspoň nejaké sympatie, nebyť fabuly postavenej na bohom zabudnutej dedine, miestnej liečiteľke a migréne, ktorá sa zázračne stratí spolu s vernou družkou.

Aj vám sa zdá tento príbeh akýsi povedomý?

„Stará krv potrebuje oživiť, šepká nepríjemný hlas kdesi vnútri, spoza hradieb podvedomia. Pri pomyslení na špinavé pokrivené ruky, chmátajúce po jemnej pokožke mojej zlatovlásky, ma otriasa a po chrbte mi behajú zimomriavky.
Je to naša príbuzná...

Vrtím prudko hlavou a snažím sa zbaviť toho hlasu. Privádza ma do šialenstva.
Zobrali mi ju a poslali ma domov s prízrakom! Za to zaplatia, búšim do volantu. Zaplatia, sviniari!

Slnečné svetlo sa odráža od rozhorúčenej vozovky a oslepuje ma. Žmúrim, ruky sa mi trasú a je mi ukrutne zle. Už ani neviem, kedy som naposledy jedol. Kdesi vo vrecku mám cigarety. V ktoromsi vrecku... (Dúšan D. Fabian „Migréna")“


c) stojace úplne mimo žánrového rozhrania prvej slovenskej hororovej antológie, ktorým by sa naveľa dal tento nedostatok odpustiť, ak by opäť raz nevoňal po násilnej reklame navôkol všetkého možného, len nie kvalitne zlovestne anticipačného;

Či už ide o Martina Vlachynského (Piesočný vlak), Luciu Droppovú (Príliš teplá jeseň), Petera Gettinga (Obesisko), alebo o Michala Jedináka (Dokonalý pocit), ani jedna krátka, dlhšia a aj nikde sa nekončiaca ukážka vám neprinesie dôvod na to, aby ste sa začali báť. Báť ľudsky a intímne, priamo vo vašej hlave, pretože tento konkrétny výber príbehov bude skôr rozprávkovo-fantastický a natoľko strašidelný ako prašiškriatok Celestín.

Mrzí nás, že ani tematické delenie nedokáže zachrániť výber iba toho najlepšieho, čo naša slovenská literárna scéna, podľa slov Martina Králika a Petra Uličného, v tomto podivuhodnom žánri ponúkala, ponúka a bude ešte ponúkať, ak si teda dokážeme uvedomiť, koľko pozornosti venuje knižný svet hororu a jeho svetu.

Áno, je pravdu, že sa horor, napriek svojmu kvalitnému zázemiu, zvykne radiť k žánrom poklesnutým či masovo stereotypný. Rovnako tak je pravdou, že isté vízie, ktoré chcú horor prinavrátiť do povedomia čitateľov a vdýchnuť mu dávno stratenú slávu (česť výnimkám, ako sa zvykne hovorievať), skrývajú v sebe ušľachtilý zámer, za ktorý by sme mali byť vlastne aspoň trošku vďační.

Avšak, rovnako tak je pravdivým aj tvrdenie, že tento žáner sme si do istej miery, a práve tu u nás, zaživa pochovali práve my. A to tým, že sme si dovolili nazvať zbierku osemnástich nedobre sa čítajúcich a zväčša amaterizmom nasiaknutých textov (a jedného fanfiction, ktoré by zrejme Bram Stoker ocenil rovnako pôvabne ako pohár kyslého mlieka), aj napriek zvučným menám ich autorov, prvou slovenskou antológiou hororu.

Hádam raz nám svitnú lepšie časy... aby sme sa mohli konečne báť, báť príjemne podmanivo až mrazivo, vysoko esteticky alebo kvetnato prozaicky, prípadne iba tak okato decentne a možno sem-tam živočíšne, pretože krvou presiaknuté strany, písmená rozštvrtené alebo rozsekané, slová potrhané i porezané, vety bez hláv, rúk či nôh, ako aj príbehy o strachu bez strachu, sú všetkým možným, len nie dobrým čítaním.



* Tezaurus estetických výrazových kvalít od Ľubomíra Plesníka a kolektívu autorov;

** Poviedka, ktorá sa či už svojou dejovosťou, alebo pútavosťou prihovára širším vrstvám obecenstva, rozvetvuje sa do dvoch druhov (short story a tale), ťažko vymedziteľných, a v čase všeobecnej obľuby hrôzostrašných príbehov dávala čitateľom to, či si žiadali.

I. Vlastná poviedka, short story, predstavuje realistické rozprávanie zo života a je možné ju „rozšíriť zložitými a pestrými epizódami a detailmi“, bez toho, že by sme tým námetu priznávali „spoločenskú a historickú dôležitosť, aká mu neprislúcha“;

II. Tale – z nedostatku lepšieho termínu v slovenčine prekladáme ako „rozprávka“ –, čerpá námety medzi príhodami „spoločensky bezvýznamnými“, a jej obsahom sú „zvláštnosti a rozličné podoby vášne“ (Edgar Allan Poe „Zlatý skarabeus“);




Zostavil: Martin Králik a Peter Uličný

Názov diela: Farby strachu – prvá slovenská antológia hororu

Rok vydania: 2011

Vydavateľstvo: Artis Omnis v edícii Margo

Počet strán: 306

Jazyk: slovenský

Autori: František Švantner (Stretnutie), Dušan Mitana (Nočné správy), Juraj Toman (Som Život, tetka Smrť), Michal Hvorecký (Silný pocit čistoty), Dušan D. Fabian (Migréna), Jozef Girovský (Zmok), Peter Uličný (Suspiria de profundis), Pavol Rankov (Black and White), Martin Vlachynský (Piesočný vlak), Juraj Červenák (Útek Jonathana Harkera), Balla (Cudzí), Alexandra Pavelková (Farba), Jozef Karika (Samota), Lucia Droppová (Príliš teplá jeseň), Tomáš Straňák (Čierna odroda), Peter Getting (Obesisko), Michal Jedinák (Dokonalý pocit), Marek Vadas (Grand Mal), Tomáš Horváth (Štvrť) a Michal Spáda (Duchovia)

Hodnotenie autorom recenzie: neudelené (ak tak veľmi chcete, tak 10% za poviedku Farba)
Recenzia od Yaonee (20. 01. 2013 20:38:49)


Recenzie smú pridávať iba užívatelia, ktorí na to majú právo. Pokiaľ by ste chceli pridávať recenvie, môžete napísať niektorému z webmásterov alebo adminov. :)
© Fantasy-svet.net, všetky práva vyhradené. Bez súhlasu majiteľov nesmie byť obsah tohto webu skopírovaný.
Fantasy-svet.net je stránka fanúšikov, nie je majiteľom autorských práv. Je len sprostredkovateľom
informácií o celosvetovo populárnych fantasy knihách, filmoch a i.
Created by Whitewash
Verzia 1.04 (Changelog)