Kvalitná fantasy od našich susedov

Prečo sú hrdinské eposy už stáročia také obľúbené? Čím to je, že čitatelia siahajú po knihách, ktoré opisujú náročný boj proti Zlu, ktoré musí byť zákonite porazené? Možno je to len tým, že poriadna fantasy v Tolkienovom štýle je pre niekoho skvelým relaxom. Možno je to detská radosť z toho, že Dobro je víťaz a Zlo schytá zaslúžený kopanec do... slabín. V každom prípade, hrdinské ságy sú in. A česká spisovateľka Miroslava Kvášová prichádza s vlastnou verziou toho, ako dostať Zlo na kolená.

Devět mečů slávy – Hrôd Beraht prináša všetko, čo je potrebné na namiešanie kvalitného hrdinského príbehu. Predstavuje nám Zlo, jeho služobníkov aj temné ciele. Na opačnom konci barikády stoja tí dobrí, ktorých ale čakajú dlhé a náročné dni v boji proti nepriateľovi. K tomu sa pridáva silná mágia, niekoľko starých legiend a zopár originálnych scén.

Základom knihy je družina pozostávajúca zo záhadného tuláka, neskúseného chlapca, zachmúreného bojovníka, dvoch mlčanlivých rýchlonohých horalov, odvážneho lukostrelca, čestného rytiera a zmäteného princa. Čakáte druhých tolkienovcov? Nenechajte sa uniesť predčasnými závermi, pretože medzi skupinami je rozdiel, hoci ten, kto si zámerne zatvára oči, si to nemusí nikdy všimnúť. Kvášovej skupina sa vytvorí nie preto, žeby sa jej členovia dobrovoľne prihlásili na účasť v misii; skôr ide o výsledok udalostí a nevyhnutnosti. Navyše Kvášová kladie oveľa väčší dôraz na vývoj charakterov postáv, ako na ich činy. Tolkienovi hrdinovia si od začiatku uvedomujú, čo je správne. Trápi ich hlavne to, či nájdu v sebe dosť sily na splnenie úlohy. Kvášovej muži sa v prvom rade musia rozhodnúť, čo je podľa nich správne, ktorý z cieľov bude ich hlavný a čo sú ochotní vo svojom živote obetovať. Každá z postáv sa pasuje so svojimi vlastnými neistotami a pochybnosťami, hľadá svoju cestu a uplatnenie nielen v skupine, ale v živote ako takom. Kvášová vypracovala krásne rozmanité charaktery, každý s istými plusmi a mínusmi, len je škoda, že sa niektorým nevenovala viac, napríklad mladému lukostrelcovi. Na druhej strane je to tak možno lepšie, že sa zbytočne nezaoberá každým jednotlivcom. To je už na zvážení každého čitateľa.

Kdesi som čítala názor približne v tom zmysle, že Kvášová absolútne odflákla charaktery postáv. Vraj sú slabo rozpracované, ničím výnimočné, bla...bla... Hlúposť. Postavy sú rozpracované dostatočne, problém bude možno v tom, že väčšinou nedostali dostatok miesta na to, aby sa prejavili. Čosi vyše štyristotridsať strán naozaj nie je dosť na to, aby sa popri dynamickom príbehu jednotlivé postavy vyjadrovali na dve strany a viedli siahodlhé monológy. A povedzme si rovno – muži radšej mlčky konajú, akoby sa posadili do kruhu a v skupinovej terapii riešili vzájomné problémy. Práve toto je veľkým plusom autorky: postavy vyznievajú reálne, „uveriteľne“, navyše v zásade mužsky, hoci ich vytvorila žena. Takým Gemmellovým hrdinom (a Gemmell je teda celkom pojem vo svetovej fantasy v porovnaní s Kvášovou) akoby niekedy chýbal testosterón – niektorí mladí hrdinovia sú až neprirodzene sentimentálni. V oblasti postáv ho Kvášová – otvorene vyhlasujem – s náskokom poráža.

Samotný príbeh je zaujímavý a napínavý, núti čitateľa obracať jednu stránku za druhou. Navyše Kvášová zbytočne nešpekuluje ani neprikrášľuje, nevytvára plytké hollywoodske scénky. V jednoduchosti je krása – a platí to aj pre túto knihu. Rozhodnutia postáv sú navyše logické a konečne sa stretávame s hrdinami, ktorí sa zbytočne neurážajú, netrucujú, nesnažia sa hlavou rozbiť hradný múr ani nevystrájajú blbosti, nad ktorými čitateľ nechápavo krúti hlavou, lebo si postupne plne uvedomia, kde sú ich priority.

Autorka si ponechala aj zadné dvierka a ak to okolnosti umožnia, možno sa dočkáme pokračovania, čo by bolo rozhodne plusom, pretože ide o kvalitnú fantasy, ktorú si môžeme pokojne uložiť na poličku k svetovým velikánom hrdinských príbehov. Áno, aj k Tolkienovi. Jeho Pán prsteňov by určite nebol zahanbený z takejto spoločnosti.

Osobné hodnotenie: 94%
Pôvodná recenzia napísaná pre časopis Fantázia.